Toľko otázok a ešte mnohé ďalšie sa mi prehnali hlavou, keď som na malej narodeninovej detskej oslave spoznal tieto malé, naozaj maličké detičky. Chlapček a dievčatko. Jedna pani si ich vzala z ústavu a tak majú aspoň náhradnú rodinu. Bude sa o nich starať, kým im nenájdu rodinu - ľudí, ktorí ich budú ľúbiť a milovať ako svoje.
Dievčatko sa vraj narodilo predčasne, je oveľa menšie ako by na svoj vek malo byť. Držal som ju v náručí a mal som pocit, že držím akoby ... skoro nič. Ľahučká ako pierko. Pod dupačkami sa skrývalo krehké telíčko ale o to viac vynikli doslova smejúce sa očká. Kotúľali sa snáď po celej malinkatej tváričke a akoby sa hľadiac na mňa pýtali: „A ty si kto ujo?“ Prstíky drobučké a nechtík na malíčku ako väčšia bodka.
Chlapček, hoci sa narodil na deň presne, bol o čosi väčší. Keď zaplakal, toho už bolo aj počuť. Jasne dával najavo, že je tu. Stačilo sa však k nemu nakloniť, začať sa s ním rozprávať a plač sa hneď menil na úsmev. Vraj má niečo na mozočku, možno sa niečo stalo v tehotenstve, možno ... Priznám, nevládal som to počúvať.
Trošku smutné. Trošku dojemné. Naozaj dve krásne detičky, detičky, napriek svojmu osudu odhodlané žiť a popasovať so životom.
Detičky, ktoré asi nepocítili pritúlenie svojej ozajstnej mamy. Pri narodení sa ich mama asi netešila a otec nekričal na celý svet, že je najšťastnejší človek na svete.Možno nikdy nevideli svoju detskú izbičku, postieľku a plno plyšových hračiek okolo. Kto vie, či vôbec vedia ako chutí ozajstné materské mlieko.
Viem, teraz im toho chýba veľmi veľa ale verím, že ich náhradná mama im všetko potrebné dá. Poznám ju a viem, že aspoň nateraz sú v dobrých rukách.
Pred pár dňami bol Deň detí a ja som si nemohol na ne nespomenúť. Rád by som im zaželal, aby sa s takou láskou akú im dáva terajšia ich náhradná a dočasná mama, stretávali a dostávalo sa im po celé ich detstvo, aby sa ju naučili vnímať a cítiť tak, aby potom, keď budú „veľkí“ vedeli tú lásku rozdávať iným.
Želám im, aby mohli vyrastať v naozajstnej rodine, s mamou, ktorá im pofúka odrené kolienko a večer porozpráva rozprávku, s otcom, ktorý ich naučí postaviť vysokú vežu z drevených kociek, či vyliezť na strom.
Želám im, aby tak, ako som ich mohol ja na chvíľku držať v náručí a pritúliť si ich k sebe, aby tento pocit istoty zažívali čo najčastejšie, aby mali vždy pri sebe v živote človeka, ktorý im pomôže a ochráni ich pred zlým. Aby mali pri sebe vždy niekoho o koho sa budú môcť oprieť, ku ktorému sa, keď budú veľké, môžu prísť vyžalovať poplakať, aby v živote našli ľudí, ktorí ich budú mať radi a milovať ako svojich.
A ešte im zo srdca želám, aby ich detstvo bolo plné lásky, radosti a šťastia. Aby sa naučili všetkému tomu krásnemu, čo život prináša, aby vedeli rozpoznať dobré a zlé, veselé a smutné. Aby rozumeli a cítili sile pohladenia, pritúlenia, objatia. Aby to všetko potom, keď vyrastú a raz budú mama a otec, aby to všetko vedeli odovzdať svojim deťom, aby boli pripravený na život tak, aby oni svoje deti nemuseli odložiť a nemuseli ich vychovávať náhradní rodičia.
Držím vám palce detičky. Ja viem ste len kvapka v mori, len dve z tisícov, ale možno práve preto, že som s vami strávil celé popoludnie, možno preto, že som vás držal v náručí, možno preto, že ste sa na mňa tak krásne usmievali, možno preto oveľa viac si želám, aby ste v živote boli šťastné, aby ste aj keď nie pri svojich biologických rodičoch našli to šťastie u ľudí, ktorým možno v živote chýbajú takéto krásne detičky. Verím, že raz nájdete tých pravých, nových rodičov, tých ktorí vám budú skutočnou mamou a otcom, ktorí vám dajú istotu. Tiež verím, že tak pekné a milé detičky ako ste vy, dokážu urobiť šťastným dvoch dospelých ľudí. Vašu novú maminku a tatinka.
Držím vám palce.
