Zostal som zaskočený a nevedel som či nemám mať pocit viny aj ja, lebo sa hrala v piesku spolu s mojou dcérkou a bol to nápad práve mojej dcérky, aby vykopali veľkú jamu, sadli si do nej a nahádzali piesok na seba.
Dokonca som im tak trochu pomáhal tú jamu aj vykopať. Tá mamička bola taká rozčúlená, že by hádam vynadala aj mne. Nemohla ma však vidieť ako som im pomáhal, tak ako ani svoju hrajúcu sa dcérku. Sedela síce hneď vedľa ale bola chrbtom otočená k pieskovisku, fajčila cigaretku a debatovala s ďalšími mamičkami.
Je pravda, to dievčatko, aspoň to tak vyzeralo, malo nové tenisky a peknú červenú teplákovú súpravičku, ktorá obsypaná pieskom, naozaj nevyzerala dobre.
Dievčatko s plačom opustilo pieskovisko a dcérka zostala prekvapene a sama sedieť v práve vykopanej jame. Sedela a pozerala nechápavo na mňa. Ktovie, možno len nerozumela, prečo to dievčatko dostalo po zadku, keď sa tak pekne spolu hrali.
Dcérka bola tiež od piesku aj za ušami. Keď sme išli na pieskovisko, počítal s tým, že taká bude. Vedel som tiež, že aj keď na konci hrania všetok piesok vyprášime, aj tak v topánočkách predsa len niečo domov donesieme. Bol som pripravený aj na to, že asi všetko to, čo má oblečené na sebe pôjde rovno do koša na bielizeň alebo bude súce rovno do pračky. Topánočky sa vyprášia, tepláčky operú, špina sa stratí, ale tá radosť a úsmev dieťaťa zostanú.
Nie som pán Dokonalý, nevychovávam svoju dcéru podľa učebnice, tiež jej všetko nedovoľujem, ale stále si myslím, že z detského ihriska sa s plačom odchádzať nemá.
Moja dcérka mala pri odchádzaní z ihriska na tvári úsmev namiesto slzičiek, radosť namiesto sklamania a ja na rozdiel od tej mamičky do ruky namiesto cigarety zoberiem metličku a doma pozametám.
