Bolo už skoro sedem hodín, čas kedy sa už chystáme do školy. Tentoraz však vyskočila a hneď ešte s neotvorenými očami siahla po pripravených raňajkách a s otázkou či to ešte stihneme sa hneď do nich pustila.
Nechal som ju v kľude najesť. Nemám rád raňajšie stresy a aj keby sme meškali nič sa nedeje, vždy nechávam dostatočnú rezervu.
Hneď na to sa začala obliekať a naše meškanie bolo len niečo cez zanedbateľných päť minút, keď v tom mi vraví, že ju bolí noha. Výraz v jej tvári mi dával jasne najavo, že to nebude nič vymyslené. Ale napriek tomu krivkajúc si vzala školskú tašku na chrbát a otvárame dvere. Pozriem jej lepšie do očí, ... a beriem radšej kľúče a doklady od auta. Keby náhodou. Bolo mi jasné, že ponáhľať sa asi nebudeme.
Neboli sme ešte ani vonku, keď mi vraví, že potrebuje kakať. No, kakať treba, tak sme sa vrátili, veď v pohode, ešte máme čas. Kakanie však trvá dlhšie ako inokedy, alebo sa mi to len zdá. Beh času zrýchľuje môj pocit, aby nezmeškala do školy.
V tom si všimla, že má na gaťkách dierku. Pre mňa zanedbateľne malú, ale pre ňu obrovskú, pre mňa s jasným signálom, že v tomto do školy predsa nepôjde.
Žiadny problém, kým sa vykaká, vymeníme. Keď sa však vrátil z izby s novými gaťkami, našiel som ju uplakanú. Dôvod naozaj vážny. Zabudla sa naučiť z nemčiny čísla od 1 do 12. No a to bol fakt problém. Ona neuveriteľne zodpovedná osoba, zatiaľ samá jednotkárka už tretí rok a zrazu zabudla na domácu úlohu. Videl som to ako neprekonateľný problém.
Čas začína bežať ešte rýchlejšie ako doteraz. S plačom ma prosila, aby som jej doniesol zošit z menčiny. Otvorila ho a po chvíľke bezmocne s plačom zatvorila. Bolo jasné, že sa to naučiť nestihne. Musia to vedieť nielen počítať ale aj písať a dnes bude päťminútovka. S plačom mi oznamuje, že to nebude vedieť napísať. Hľadím na ňu, utieram jej čoraz rýchlejšie sa kotúľajúce slzičky po líčku a čakám na spásonosný nápad, ktorý to vyrieši. Žiadny neprichádza a ja nemám odvahu sa pozrieť na hodinky.
A vtom som si spomenul na svojho otca. Vždy vravieval - ak máš problém, nečakaj, vždy sa priznaj.
Tak som jej začal vysvetľovať, ako pred hodinou pôjde za pani učiteľkou a prizná sa, že sa zabudla čísla naučiť a že jej sľúbi, že do budúcej hodiny sa to všetko naučí. Prijala to až na prekvapenie dobre. Dokonca povedala, že pôjde za ňou aj do kabinetu. Bol som rád, že to takto prijala ale nie preto, že nás tlačil čas a nebolo kedy hľadať riešenia, ale že sa postavila s svojej chybe takto hrdinsky a vzala to všetko na svoje plecia. Pôjde a prizná sa, nebude vymýšľať a otvore povie, že na to zabudla.
Utrela si poslednú slzičku. Bol som zrazu na ňu taký hrdý. Zvládne to, verím jej.
Nožička ju akosi zázrakom prestala bolieť, alebo na to možno už len jednoducho nemyslela. Už nemáme na výber, pešo by sme to už asi nestihli. Sadáme do auta a o pár minút sme pred školou. Ešte stále prichádzajú nejakí žiaci. Nebude ani posledná. Stihli sme to.
Teda ona určite, ja ešte musím do práce. Už som bol takmer pred vchodom keď mi zvoní telefón. Vedel som že už meškám ale veril, že ma hneď ráno nebude nikto hľadať. Samozrejme najvyšší šéf. Ale nebudem mu predsa vysvetľovať, že dcérka potrebovala kakať a zabudla si urobiť úlohu z nemčiny. To by asi nepochopil.
Utekám teda za ním. Po chodbe sa ma snaží zastaviť sekretárka, ale nedal som sa a tak za mnou len kričí, že od rána nejde internet. Ďalší kolega mi vraví, že mu nejde počítač a je tu už od pol siedmej, tak kde som. Nezastavujem.
Vchádzam do kancelárie, dvíham telefón, začínam riešiť pracovné problémy. Som v pohode, aj keď raňajší stres nezvládam, na tento pracovný som zvyknutý. Neprešla ani polhodinka a všetky raňajšie pracovné problémy sú vyriešené. Len stále myslím na svoju dcérku. Vidím ju stáť pred pani učiteľkou s tým jej previnilým pohľadom ako sa priznáva. Kto vie, možno nedostane ani poznámku, keď sa takto prizná. Ak to zvládne bude pre mňa hrdinka, veď mnohí dospelí si nedokážu svoju chybu často krát priznať a už vôbec nie otvorene to priamo povedať do očí.
