Som pracovne zahrabaný na jednom malom úrade, kde napriek vysokoškolskému vzdelaniu a viac ako 15 rokov odbornej praxe stále pracujem za skromnučký plat a počúvam na každom kroku, že na môj plat sa skladajú daňoví poplatníci, tak aby som si to uvedomil. A to na fakulte bola predstava môjho budúceho zamestnania a moje sny od nejakého úradu na míle ďaleko.
Práce mám, aj keď sa mnohí pousmejú, na úrade vyše hlavy a to, čo som si predsavzal kedysi dávno, že keď zatvorím dvere na kancelárií, práca pre mňa končí, sa mi nepodarilo dodržať. Aj táto pekná predstava veľmi rýchlo kamsi zmizla, hoci som sa jej vytrvalo a dlhodobo bránil. Nedostatok času, termíny a množstvo práce jednoducho moju predstavu a sny prevalcovali.
Zo svojho, síce tabuľkového ale nemenného úradného platu som sa zmohol na malú garzónku. Ešteže mi zostal byt po rodičoch, ktorý sme čiastočne prerobili a prepojili s garzónkou a máme kde bývať. Sen o veľkom dome so záhradou a kopou detí však bol asi príliš prehnaný.
V manželstve to už tiež nefunguje ako na začiatku. Mnohé sa pokazilo a veľká väčšina z toho už nejde napraviť. Aj keď ešte stále snívam, verím, dúfam a túžim, stále viac si uvedomujem, že na mnohé veci musia byť a chcieť dvaja.
Nie som z tých, čo ak niečo nefunguje ide skúsiť inde a tak mnohé zasa zostalo len nenaplneným snom. Ak keďže manželstvo nepovažujem ani za tovar, ktorý možno v obchode reklamovať alebo vrátiť, tak v ňom žijem tak, že moje sny o šťastnom a bezstarostnom manželstve ostali ozaj iba veľkými snami.
Zdravie po štyridsiatke začne ísť dolu vodou. Aspoň tak som to vždy počúval od známych a vždy som len kývol nad tým rukou. Dnes už môžem potvrdiť, je to tak. Takže už aj ja poznám, čo je to vysedávať celé dni pred ordináciou, vymeniť peknú kôpku peňazí za hrsť liekov a už len zostáva veriť, že hádam to nebude horšie a dúfať, že ten toľko pretriasaný druhý pilier mi raz k niečomu bude.
Častejšie ako na futbal, či na pivo už aj ja zájdem na cintorín, zastavím sa pri hrobe svojich rodičov a rozmýšľam akú veľkú pravdu mali hádam vo všetkom, čo mi vravievali. Koľko pravdy bolo v každej vete, ktorá začínala slovami ... veď počkaj, keď budeš chodiť do práce ... veď počkaj keď budeš, ženatý, .... veď uvidíš. keď budeš mať toľko rokov ako my, ... veď pochopíš, že život je o inom , ... A je to tak, mali ste pravdu - otec, mama.
Moje koníčky a záľuby akosi pohltila rodina, dieťa a ja som myslel, že keď sa im budem plne venovať, keď rozdelím sám seba všetkým, že keď im dám svoje srdce a svoj život budem žiť pre nich, že budeme veľká a šťastná rodina. Ďalšia predstava zostala len nenaplneným snom.
A ešte sa musím priznať, že asi som nejako zlenivel, nejako sa mi do mnohého nechce, alebo kým sa rozbehnem tak to dlho trvá. Všetkým, ktorých sa to dotýka sa ospravedlňujem. Budem sa snažiť rozhýbať. Zatiaľ sa vyhovorím na jarnú únavu a prežitú štyridsiatku.
A ako teda vyzerá môj priemerný deň?
Ráno vstanem, pozriem aspoň túžobne na manželku, ak je ešte doma, pohladením po vláskoch zobudím dcérku, urobím jej raňajky, desiatu a odvediem ju pred bránu školy. So spoteným chrbtom dobehnem ako tak na čas do práce a vrhnem sa do úradníckej roboty.
Asi som nespomenul, pracujem na úrade ako informatik, takže všetko čo začína na slovo info alebo elektronický, tak to všetko je len a len na mne. Občas si pripadám aj ako počítačový údržbár, ale čo už, mám tu prácu a aj tých ľudí rád. Vysokoškolský diplom a rôzne ocenenia mám dobre schované, aby ma neprovokovali, lebo tu by som sa s nimi asi zbytočne oháňal.
Ale je zasa pravda, že tých16 rokov čo som tu, mi už pripadá hrozne dlho a určite nebolo mojim snom robiť informatika na úrade. Predsa len je to tu málo živé a takmer sa to nehýbe a ja mám stále chuť vymýšľať niečo nové. Stále naháňam niekde pred sebou svoje sny.
Možno by som sa mal na všetko vykašľať a naplniť predstavu verejnosti o pracovnej náplni klasického úradníka. Natiahnuť si nohy, uvariť kávu, prečítať noviny a poklebetiť po telefóne s kolegyňou. Hmm ... a ja kávu nepijem, noviny nečítam ale naopak rozmýšľam, ako napredovať, ako neprešľapovať na jednom mieste, ako ... Tuším sa tomu hovorí inciatívny blbec.
Z práce utekám domov, alebo pre dcérku do družiny. Píšeme spolu úlohy a ja sa občas pristihnem že neviem ako správne sa dané slovo rozdelí, aké „i„ sa píše v slove ... Potom sa hráme sa a ja už prehrávam so sedemročnou dcérkou nielen puzzle ale aj ťažšie logické hry a pri športových hrách vonku sa veru už pri niektorých poriadne zadýcham. No čo, už to nie je ako za mlada. Večer si namiesto televíznych novín pozriem s dcérkou večerníček, potom šup do kúpeľne a odtiaľ rovno do postele... uff.
Potom si spomeniem na kamoša zo strednej, že som sa mu opäť neozval, že sme boli dohodnutí, že zbehneme na pivo a že ... ale akosi som zabudol. A bratovi som sľúbil, že sa prídem pozrieť cez víkend na jeho futbalový zápas, ale akosi..., V garáži som chcel urobiť už dávno poriadok, ale ... a tú poličku v izbe som zasa nezavesil.... a ....
Stačí ... je večer a tak radšej unavený líham do postele. Ležím ešte chvíľu len tak v posteli, premýšľam sám nad sebou, nad svojím životom, ktorý sa kamsi tak rýchlo rozbehol, že za ním nestíham. Ležím s pohľadom zapichnutým do stropu, všade ticho. Vedľa mňa prázdno a ja počujem iba búšenie svojho srdca, čo mi pripomenie, že som zasa ráno zabudol užiť tabletku na vysoký krvný tlak. Som unavený ale akosi mi nejde zaspať hoci sa mi pred chvíľou zatvárali oči. Mám pocit, že žijem veľmi ďaleko svojich snov, a že zajtra ma čaká presne taký istý sivý deň ako bol tento.
Ale dosť ... našťastie toto všetko je dnes už za mnou. Ako každá aj táto kríza má svoj koniec. Dnes dvíham hlavu a idem dopredu. Konečne som to prekonal. Rozháňam sivé farby svojho života a aj keď už nečakám, že príde ružová, už zasa konečne verím, že svet je plný farieb.
Je to zvláštne, vlastne sa nič nestalo, len som sa prehupol možno do druhej polovice svojho života a ona predsa bude len taká, ako budem chcieť ja. Mám predsa prácu, čo ma ešte baví. Plat, z ktorého sa síce nedá ušetriť ale vyžiť áno. A predsa teplé miestečko na úrade tiež nie je na zahodenie, akurát sa nesmiem porovnávať s bývalými spolužiakmi ani v kariére, ani v plate. Konečne pozitíva vyhrávajú.
Ale čo je najdôležitejšie, a práve to ma možno zasa prebralo k životu, že môj život má obrovský zmysel, pretože je v ňom niekto, pre koho som zatiaľ celý, celučičký svet.
Uvedomujem si, že mám doma ten najväčší poklad na svete, to najkrajšie a najlepšie dieťa. Kašľať na všetky tie nenaplnené sny, ktoré zostali len snami, pretože jeden, ten najväčší a najkrajší sa mi nielen splnil ale ho ešte stále môžem žiť. A nekonečne ďakujem za neho ako svojej manželke, aj keď sa už nedržíme za ruky, tak pánu Bohu, že nás má všetkých tak rád a dal nám takýto poklad.
A práve tento môj poklad nahrádza všetko to, čo sa nepodarilo. Všetku energiu ktorú mi tá štyridsiatka na krku berie, mi dáva každodenný pohľad a úsmev mojej dcérky. V každom jej objatí je toľko sily a energie, že môžem únavou a nesplnenými túžbami padať, ona vždy vie, ako ma postaviť na nohy a prinútiť má kráčať životom ďalej. A robí to každý, každučký deň.
A preto som znovu tu, znovu mám chuť žiť, snívať a smiať sa. Znovu mám chuť ako sa vraví preskakovať kaluže.
